Tie husté ryšavé vlasy, ktoré po nej zdedili dve z troch jej dcér, silno kontrastovali s ošúchanou žlto-hnedou lavičkou, na ktorú sme si spolu sadli pri jazere. Kým deti šantili na ihrisku za nami, rozprávala mi o ich spoločnom živote. Odvtedy premýšľam – koľko toho na pleciach unesie jedna 39-ročná žena?
Pre bezpečnosť matky a jej troch detí neuvádzame v tomto článku ich skutočné, ale vymyslené mená. Aj fotografia je ilustračná. Túto matku s troma deťmi sme v máji 2022 podporili jednorazovým finančným príspevkom 400 eur v rámci nášho grantového programu Hodina deťom.
Marta sa stala jednorodičkou asi pred dvoma rokmi. Odvtedy sama vychováva deväťročnú Lauru, osemročnú Slávku a štvorročnú Danku. Z komplikovaného vzťahu s agresívnym mužom, Slávkiným a Dankiným otcom, odišla po ôsmich spoločných rokoch. Odniesla si z neho rany na duši aj na tele, k tomu pár nedoplatkov. „Nikdy to nebolo ružové,“ povedala Marta. Dnes vidí to, aký bol jej expartner od začiatku neláskavý, oveľa jasnejšie. Predtým jej pohľad na neho prikrášľovali farby zaľúbenia. Hoci pre ňu nenašiel milého slova, skôr ju častoval vulgárnymi nadávkami, jedno mu neodoprie – „baby mi vychovávať pomáhal, aj najstaršiu Lauru, ktorá ani nie je jeho“.
Zo vzťahu sa však rozhodla odísť potom, čo jej siahol práve na Lauru. „Do mňa si buchnite, ale keď mi udriete dieťa, konečná,“ zdôraznila Marta. Dievčatá nemajú jeho meno, neboli zosobášení – „našťastie,“ zdôraznila. Teší ju to, zároveň si však Marta myslí, že aj preto trvajú naťahovačky o výživné na dievčatá už viac než rok. Ešte stále jej na deti neplatí ani cent, no vypije si rád.
Skrat
Dievčatá sa na nás prišli sem-tam pozrieť. Objímali mamu, boli smädné alebo len jednoducho detsky zvedavé. Najstaršia Laura je na svoj vek vysoká a štíhla, trochu hanblivo, ale o to milšie, sa na mňa usmievala. Vlasy nemá ryšavé po mame ako jej mladšie sestry, ale jemné, skoro blonďavé. Je z trochu iného cesta. Najmenšia Danka sa na mňa škerila tiež, živo komunikovala. Už teraz má výraznú osobnosť. Najmenej mi dôverovala prostredná dcéra Slávka, nevedela som ju prečítať. Práve s ňou zažívala Marta po odchode od expartnera do krízového centra „skrat“. Najviac v nej videla otca – dávala jej to najavo, vyčítala jej to. S tou zlosťou, frustráciou a nešťastím sa musela nejako vysporiadať. Dnes ju mrzí, že to, aká bola zlomená, pocítila najmä Slávka.
V krízovom centre prišla pre svoj emočný stav do konfliktu so zamestnancami, navrhovali jej liečbu u psychiatra a dočasné odobratie detí. S tým nesúhlasila, dievčat sa vzdať nechcela a z centra s deťmi odišla. Je to niekoľko mesiacov, čo žijú u Martiných adoptívnych rodičov. Vyzerá to tak, že s ňou život nehrá fér od detstva, no ona sa nesťažuje. „Som im veľmi vďačná, že nás prichýlili. Najmä preto, že teraz ušetrím na nájme. Dúfam, že raz im to vrátim. Aspoň tým, že sa o nich postarám,“ hovorí Marta. Napriek tomu, že obaja majú viac ako 70 rokov, okrem Marty a jej troch detí s nimi býva aj ich mladší syn s ťažkým autizmom. Ten s nikým nekomunikuje a sám vykonáva len základné potreby.
Túžba po vlastnom domove
„Veľa plačem, hocičo ma ešte rozhodí,“ hovorí Marta úprimne. No jedným dychom dodáva, že deti sa nepotrebujú pozerať na bezradnú matku. Preto sa skrýva, keď to na ňu príde. Keď ju však pri plači pristihnú dievčatá, objímu ju, sú jej oporou. Má aj pár dobrých kamarátov a známych, na ktorých sa môže spoľahnúť.
Ak ale Marta po niečom túži, potom je to vlastné bývanie. Nájsť podnájom pre matku samoživiteľku s troma deťmi, navyše v hlavnom meste, je nemožné. „Väčšinou mi len povedia – ozvem sa vám – no nikto sa už neozve, alebo utrúsia – spomenul som si, že o byt už pred vami prejavil záujem niekto iný,“ napodobňuje volajúcich Marta. Asi sa boja, že im deti zničia majetok, alebo že sa ich nezbavia.
Už musí byť len lepšie, každý sa raz odrazí od dna – zhodli sme sa s Martou. „Danka ide v septembri konečne do škôlky,“ povie s tak výrazným konečne, až sme sa na tom schuti zasmiali. Niežeby s ňou nerada trávila čas, ale konečne bude mať oveľa viac priestoru na prácu počas dňa. A viac odrobených hodín znamená viac peňazí do rodinnej kapsy. Odkedy opustila bývalého partnera, má už tretiu prácu. Predtým pracovala ako pokladníčka a vykladačka tovaru, no po poslednej materskej sa rozhodla vrátiť do svojho odboru – do kuchyne. Len nedávno prišla o prácu v jednej závodnej kantíne, spolu s ňou aj ďalší zamestnanci. Prebrala ju iná firma. „Jeden známy otvára v Bratislave podnik, kde sa mu do kuchyne zíde pár pomocných rúk. Ani po dievčatá do školy to odtiaľ nie je ďaleko,“ hovorí s nadšením v hlase Marta.
Už to musí byť len lepšie!
Všetko pôjde na školu
To, že Danka ide v septembri do škôlky, však pre rodinný rozpočet, ktorý je obmedzený, znamená ďalšie výdavky. Nehovoriac o tom, že Laura pôjde do tretej a Slávka do druhej triedy na základnej škole. „Skoro všetky korunky, ktoré v auguste zarobím, pôjdu na školu a škôlku. Prezúvky, telesná výchova, obuv do školy, školské pomôcky a knihy – ani na to nechcem myslieť!“ chytá sa za hlavu Marta.
„A čo zimné oblečenie,“ pýtam sa. „Máte?“
„To budeme riešiť až príde zima, skôr sa mi to nepodarí,“ odpovedá. Zároveň však dodáva, že Laura a Slávka skončili prvý a druhý ročník viac ako obstojne, a to aj napriek tomu, čo sa im v živote stalo. „Staršia mala dve trojky, mladšia len jednu trojku,“ teší sa Marta.
Už to naozaj musí byť len lepšie!
Nič iné Marte neprajem, hoci jedna z posledných príhod, s ktorými sa mi zdôverila, ma zneistila. Nie je to dávno, čo sa opäť ocitla na policajnej stanici, keď ju bývalý partner fyzicky aj slovne napadol. Policajt jej vtedy povedal, aby si na to, s kým si vytvára vzťahy, dávala pozor. „Vraj si v živote vytvárame také vzťahy, aké sme ako deti odpozorovali v rodine,“ parafrázuje ho. To tie vzorce správania, ktoré nám dali do vienka naši rodičia. Marta o nich veľa premýšľa, aj v súvislosti s jej biologickou rodinou. Bývalému partnerovi chcela dať po tých dvoch rokoch od seba druhú šancu. Sľuboval, že sa zmení, že prestane piť, že ju nebude biť. Aj on má asi svoje naučené, odpozorované vzorce. Nezmenil sa.
Teraz je rad na Marte, aby tie vzorce vo svojom živote konečne prelomila.
Toto je len jeden zo stoviek príbehov jednorodičov z celého Slovenska, ktorí nás prostredníctvom grantového programu Hodina deťom požiadali o finančný príspevok. V roku 2022 sa nám zatiaľ podarilo vyzbierať financie pre 50 takýchto rodín, v roku 2021 to bolo 100 rodín. Do zbierky pre deti s jedným rodičom môžete ľubovoľnou čiastkou prispieť aj vy – čím viac peňazí vyzbierame, tým viac osamelých rodičov a ich deti podporíme. Prispieť môžete online TU alebo zaslaním SMS v hodnote 4 eurá na číslo 800. Ďakujeme.
text: Diana Burgerová, Nadácia pre deti Slovenska, fotografia: Unsplash.com
